A je to tu opäť. Ľudia sa naháňajú nákupnými centrami a hľadajú to pravé orechové a možno aj makové. Obdobie Vianoc sa zmenilo. Namiesto toho, aby sme boli zasahovaní do našich sŕdc, tak jedinými zasiahnutými sú naše peňaženky. Nemám v pláne nikoho upozorňovať na to, aké je to všetko iné. Ja som sa rozhodla, že vám vytvorím obraz toho, aké to bolo u nás a čo ma tak bavilo na celom tomto Vianočnom období.
Určite nie deň, ako každý iný
Bolo chladné ráno. Podvedome som začínala vnímať, že miesto na posteli vedľa mňa je prázdne. Moja staršia sestra už stihla vyskočiť z postele, pretože vždy počas zimy sme mali preteky, ktorá skôr zistí, že nasnežilo. Zvedavým pohľadom sa pozerala na ulicu, ktorá sa zmenila na rozprávku. Všetko to sivé a šedé bolo zrazu čisté, biele a pripravené na to, že sa budú diať veľké veci. V danom okamihu by ma popravde neprekvapil ani príchod Mrázika na saniach.
„Podstatné bolo zveriť svoje priania niekomu u koho budú v bezpečí.“
Ako deti sme samozrejme robili hluk a tak mamina veľmi rýchlo prišla na to, že sme sa už zobudili. Zavolala nás na raňajky, ktoré vždy boli najpríjemnejším úvodom do dňa. Pri stole sa stretla celá rodina. Spustila sa dobrá debata o tom, či Ježiško nezablúdi. Spomínam si na konkrétne Vianoce, kedy som sa maminy pýtala, či nezabudla povedať Ježiškovi moju predstavu o darčeku. Pár týždňov predtým si ma totižto posadila na kolená a pýtala sa, že čo si prajem pod stromček. Vraj jej do práce volal Ježiško. Páčil sa mi pocit, že mu záleží na tom, aby som nebola sklamaná.
Kedysi vs. Dnes
Posledných pár Vianoc som nebola vo svojej koži. Nevedela som presne definovať, že čo sa zmenilo. Čo presnejšie sa vytratilo z toho celého „čarovného“ pocitu, ktorý spustil príchod Mikuláša so svojou nádielkou a tiahol sa až do Nového roka. Tešilo ma aspoň vedomie, že čo sa nevytratilo, boli typické filmy môjho detstva. Jednoducho veci, ktoré sa nemenia. Rovnako, ako aj ocinove hundranie, ktoré ide vždy ruka v ruke s nostalgiou, ktorá sa preháňa miestnosťou pri sledovaní môjho srdcového filmu Sám doma.
Možno (naozaj) nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá
Ako roky ubiehajú, tak zisťujem, že opakovanie nie je len matkou múdrosti. Prichádzam na to, že veci, ktoré boli pre mňa možno len jednotvárne v sebe ukrývajú väčší poklad, než by sme očakávali. Takým pokladom bol aj vyššie spomenutý film v ktorom zaznela hláška, že srdce, ktoré nie je používané je rovnaké, akoby bolo zlomené. Film Sám doma som videla asi mnohokrát, ale toto som tam naozaj nikdy nezaznamenala. Možno nechtiac prepočula, pretože sa mi prioritnými stali iné pasáže a okamihy. Na pohľad jednoduché konštatovanie ma priviedlo k záveru. Áno. Naozaj nič nie je také, ako na prvý pohľad vyzerá. Dokonca ani tie Vianoce už u nás nie sú tým, čím bývali kedysi. No nevešiam hlavu v smútku, že to skončilo. Naopak. To nastali zlaté časy, kedy máme Vianoce celoročne. Predsa o čom to je? O láske, o pokoji, o novej nádeji, o rodine.. Ale hlavne o tom, že je lepšie viac dávať, ako brať…
