Raz hore, raz dole – ale nikdy nie sám

raz-hore-raz-dole

Za posledné obdobie som zistila, že som nie len pozorovateľ, ale aj poslucháč. Takto (ne)chtiac som sa započúvala do rozhovoru dvoch mladých mužov, ktorí konštatovali dianie okolo lásky. Je dobrá? Zlá? Oplatí sa vôbec v dnešnej dobe niekoho milovať? „Nebuď naivný!“ tvrdil jeden z nich, pričom sa už nadychoval na pokračovanie myšlienky. V tom ho starší stopol a začal mu jasne argumentovať, aké je úžasné milovať a byť milovaným. Počúvalo sa to dobre, ale priznávam – aj ja sama som si v hlave hovorila, že láska stratila na hodnote. Keď v tom zrazu moje myšlienkové pochody prerušil hlas staršieho (predsa len skúsenejšieho) a povedal tak príjemnú pravdu, ktorá mi znie v hlave doposiaľ:

„Láska je úžasná. Pretože keď máš radosť, tak sa dvoma násobí. A keď máš smútok, tak sa dvoma delí.“

V tom okamihu som si v hlave predstavila presne tie dané momenty o ktorých hovoril. Poznáte to. Presne tie dni, počas ktorých človek verí, že aj tento okamih raz prejde. Kedy sme na dne so silami, pretože naše plány skončili len pri predstavách. A ešte horším sa stáva zistenie, že život ktorý žijeme sme si naplánovali inak. Lepšie. Radostnejšie. Sú to špecifické chvíle, pretože aj najsilnejší jedinci sa stávajú tak zraniteľnými. Ja to zvyknem nazývať slabým okamihom. Čo ma na takých slabých okamihoch desí je, že pochybujem o sebe. O svojich najlepších schopnostiach, pochybujem o svojich talentoch, pochybujem o sebe samej. Vtedy potrebujem mať po svojom boku jednoducho človeka, ktorý by stál na mojej strane.Vlastne každá žena podľa mňa musí mať na svete minimálne jednu otvorenú náruč, ktorá ju prijme. Ktorá ju uteší, upokojí, pohladí a.. bude. Proste len nech je. Zároveň celkovo my ľudia potrebujeme vo svojom živote pocítiť prítomnosť človeka, ktorý má pre nás nie len radu či pochopenie v čase, kedy sami nevidíme žiadnu cestu, ktorou sa máme vydať.


Na opačnej strane sú tu rôzne príjemné a priaznivé okamihy. A predstavte si – aj počas takých je priam nevyhnutné, aby sme mali niekoho po svojom boku. Denne sa stretávam s mnohými ľuďmi. Niektorí sú hrdinami pre svojich potomkov, iní sú hrdinami pre svoje okolie.

Poznala som jednu skvelú osobnosť (dáme mu meno Karol). Tento náš Karol sa rozhodol, že už má dosť všetkých obmedzení a tvrdej práce, ktorá mu stále prináša len rovnaké výsledky. Už nechcel byť oddaným otrokom svojich nadriadených a odmietal sa podriadiť takému systému. Karol sa stal finančne nezávislou osobou. Karol má krásny dom, strom, bazén. Karol vlastní nejedno auto a to je len zlomok jeho majetku. Napriek tomu je nešťastný. Moja zvedavosť ma vždy núti sa pýtať a nebolo tomu inak v našom prípade. Kde sa stala chyba? Veď Karol je úspešný, zabezpečený do konca života, ale.. Ale jeho odhodlanie niečo dosiahnuť akosi zatienilo jeden vážny fakt. A to ten, že dvom sa naozaj ťahá lepšie. Popri tom, ako sa on naháňal za svojou predstavou úspechu, zabudol sa obzerať okolo seba. Bohužiaľ pravda je taká, že akýkoľvek úspech či všeobecne radosť stráca význam, pokiaľ nemáme osobu s ktorou môžeme zdieľať tieto naše radosti.

A tak sa na konci tejto úvahy zamýšľam nad tým, že asi prehodnotím svoje odhodlanie a opäť začnem snívať o budúcnosti v ktorej sedím na priedomí svojho domu v hojdacom kresle, ale už nie sama. Už som tam ja a vedľa mňa aspoň prázdne kreslo, ktoré bude pripravené.

Patrícia Lofajová

=========
Rozhovor s někým, s kým mluvit už nemůžeme. Jak se osvobodit.
Kdykoli jsme s někým pohromadě, může to být naposled

Více pro dobrou náladu: